Milujem ich

Milujem večerné rozhovory pri uspávaní mojich detí.
Všetci už pospali, len jej svietil mesiac do izbičky a nešlo jej zaspať. A tak sme dnes začali s témou, kto k nám zajtra príde na návštevu na oslavu narodenín. Z toho vzniklo, kto sa prvý narodil. Keďže sme multi-kulti, dostala odpoveď – veriaci ľudia veria, že prví ľudia boli Adam a Eva. Darwinova teória hovorí o vzniku z opice.
„No dobre, ale ako sa volali? “
„To nevieme , to bolo dávno.“
„Ale to musíme vedieť.“
Tak sme radšej prešli na rodokmeň a druhé kolená. Z toho vzišlo, že má dvoch frajerov. Jeden je bratranec z druhého kolena. Druhý je veľmi dobrý chlapček, ale nevie R. Musí sa to doučiť na logopédii. Aj vraj ona by mala ísť na logopédiu, lebo jej to R s dospeláckymi a kývajúcimi zubami moc nejde. Vymýšľa – podobne ako jej sestra nevidí, lebo chce okuliare – imidžovky.
Nejak sme sa zrazu ocitli pri písmenkách. Ako sa povie jej meno skrátene.  Máme Veve, Juju … ako bude ona? Trošku sme sa pochytili, lebo „Mami, ty to nechápeš….“
Ale chápem. Veľmi dobre chápem, že milujem tieto chvíľky tesne pred zaspávaním. Spustí sa večerný program rekapitulácie dňa, a vtedy mi potrebujete ešte toho tóóóľko povedať.
Zrazu stíchne, pritúli sa ku mne, dá mi pusu a zašepká „ľúbim Ťa“. Už môžeš ísť.