Život s dyslexiou

 Nevedela som pochopiť, ako môže niekto napísať myš s mäkkým i. Mať v diktáte viac ako 10 chýb a na základnej dostať horšiu známku ako 3.Karma ma dobehla.

Moje dieťa  odmala nejavilo záujem o čísla či písmená

Nevadí, veď v škole ho naučia, upokojovali ma. Veď vie  kopec iných vecí.  Miluje správy, dokumentárne či prírodopisné filmy. Dokonca písať oboma rukami. Fascinovalo ma to.
Keď však mal ísť do školy, musel absolvovať vyšetrenie na stranovú dominanciu. Vyšlo mu, že je na 90% pravák –  neskrížený. Odvtedy ľavú nepoužíva.
Rozprával rád a veľa, občas aj múdro. No od určitého veku začal do reči vkladať akýsi čudný zvuk. Opäť ma všetci vysmiali, že je veľmi múdry a rozum mu ide rýchlejšie ako pusa. O dva roky ho deti kvôli tomu šikanovali.
Pri hre na obchod strieľal sumy ako v krajine pred devalváciou.

Prišla škola

Prvá trieda. Náš život sa zmenil o 180 stupňov. Plač pri každej písomnej úlohe.
Čítanie – no čo Vám poviem?  Vymýšľal si, aj keď obsahovo to sedelo. Na rodičovskom samé chvály, aký je on inteligentný. Písanie a čítanie? To chce čas, to sa poddá.
Z prírodovedy či vlastivedy sa vykecal – načo by vravel o pláne a mape, keď mohol rozvíjať GPS a satelity? Klavír nechal  po prvých hodinách teórie – mal kresliť noty.

Trvalo to rok a pol, kým som sa rozhodla navštíviť centrum Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.  Z úplne iného dôvodu, no popri tom som nesmelo spomenula, či by sa pozreli aj na jeho čítanie a písanie.
Správa znela , že ide o mimoriadne nadané dieťa a čítanie a písanie nedosahuje úroveň poruchy. Vzhľadom na jeho intelekt sme však dostali  rady ako to zlepšiť.

Zmenil školu. Bol tretiak.

Zrazu sa mal zo dňa na deň naučiť abecedu poporadí, za týždeň doučiť násobilku a z angličtiny skloňovať slovesá.  Bola som pripravená ísť na pedagogickú, lebo domáca príprava nám stále zabrala aj dve hodiny.  Vymýšľala som najrôznejšie pomôcky a hry. Po nociach hľadala na internete. Pýtala sa iných mám.
Dodnes si slovíčka nahrávame , vymýšľame básničky, či kreslíme pojmové mapy. Postupne sme si ani nevšimli, koľko času venujeme škole a ako sa obaja netešíme na návrat domov. Celá rodina bola odsunutá na vedľajšiu koľaj, lebo bolo treba pomáhať. Jediný voľný deň od školy bol piatok a sobota.

Po polroku sme išli na testy opäť. Nakoľko sa testy vekom sťažujú , tieto už  neoklamal.  Bola mu potvrdená dyslexia a dysortografia. V škole už nemusel písať celé diktáty, čítať nahlas a k písomkám dostal čas navyše.
Samozrejme väčšina najbližších si za mojím chrbtom klopalo na čelo. Čo sú to za panské huncúctva? Lenivý je, treba viac trénovať – čítať a písať! Dovádzalo nás do zúfalstva, keď niekto prišiel a povedal ako škaredo píše či nevie krajšie čítať. Aké je to ľahké a čo mu to toľko trvá. Napriek mojej snahe o edukáciu, aj po rokoch dostával k sviatkom  knihy s čudným písmom. Čím bol starší, tým viac.

Dnes číta, no žiadne Denníky odvážnych bojkov, ale  Trubanov websupport, časopisy GEO a tieto prázdniny Buffetovu Snehovú guľu.

Je piatak.  K angličtine pribudla španielčina. Školu nemá rád- aspoň tak hovorí. Piatacky monitor však napísal úžasne a dokonca sa dostal na 8-ročné gymnázium. Je hladný po informáciách. Nasáva ich všade- z telky, rádia či rozhovorov. Vo mne má parťáka. Nevravím, že občas nevybuchnem. Tiež si viem predstaviť tráviť svoj voľný čas inak.

Tento článok vznikol na podporu všetkých, ktorý žijú s dyslexiou–  svojou či v rodine. Prosím, ak ste sa v ňom našli, dajte ho prečítať aj známym.
Ak pomôžete čo len jednému dieťaťu či rodičovi, mal svoj zmysel. Svojím postojom dokážete  zmeniť životy. Ponúknete  inú kvalitu života.  Nesmejte sa hrúbkam v mailoch, tak ako sa nesmejete slepým či hluchým.