Niekedy sa mi už nechce deťom klamať
Niekedy sa mi už nechce deťom klamať
Prečo nepríde babička k nám? Tak prečo nejdeme na návštevu my k nim?
Tí naši starkí majú stále nejaký program – lekári, záhradka, nákupy, pedikúra či iné koníčky.
Je fajn, že sú aktívny, sebestační
Len akosi popri svojom „uponáhľanom“ tempe zabúdajú budovať vzťah s vnúčencami. Odovzdať svoje skúsenosti ďalej. Príkladom či spoločnou prácou. Milovala som príbehy, ktoré mi rozprávali tí moji. Trošku ich dofarbili a my sme sa chichotali.
Občas aj my, ich dospelé deti, potrebujeme vypočuť, poradiť či pochváliť. Zastaviť sa, vypiť si čaj či kávu pri príjemnom rozhovore.
Nepotrebujeme počuť ako je všetko zlé a nanič
Áno, doba sa zmenila. Ovocie a zeleninu nakupujeme v obchodoch, okolo domov sadíme trávu. Jeme sushi, pizzu či kebab namiesto kysnutých koláčov. Deti chodia spať neskôr a nemusia písať krasopisne. Z práce chodíme o pol siedmej.
Máme tu tablety a počítače. Všade na nás padajú informácie. V telke je milión programov. Telenovely, prírodopisáky či súťaže 5 proti 5, dojáky ala Pošta pre teba či Súdna sieň.
Už netreba občas ani z domu vyjsť, ako sa kedysi chodilo na kávičku, vínko alebo aspoň na lavičku pred dom. Skype prinesie obraz aj zvuk. Na facebooku zistíme všetko – aj o kamoške na dovolenke na Bali. Dennodenne nám chodia maily s našim menom, aby sme si niečo kúpili v mimoriadnej zľave. V banke nám radia sa pripoistiť sa na starobu či úmrtie.
Doba sa zmenila. Nemusíme s ňou súhlasiť, no skúsme sa s ňou skamarátiť.
Čo platí a bude platiť stále- Rodina musí ostať pokope.