Príbeh staroby zn. Dožijem tu. Neodídem.
Z tohto domu ma vynesú
Pred troma rokmi mala 84. Stredoškolská profesorka matematiky a fyziky. Mnohoročná vdova.
Na svoj vek čiperná fyzicky aj duchom. Po večeroch skypuje v troch jazykoch, opravuje a konzultuje diplomovky, chodí s kamoškou na medvedí cesnak do karlovky, na koncerty do filharmónie či predčasom letela za vnučkou do Švédska.
Býva sama v spodnom byte s rozlohou 90m2 v bytovke s dvorom a záhradou. Okná v žalostnom stave a stena v kuchyni od vlhkosti opadáva. Peňazí vraj nieto. Opravy platia susedia.
Jej rodina žije v zahraničí. Príde za ňou dvakrát do roka. Uprace byt, ostrihá prerastenú záhradu a zas odíde. Volali ju k sebe, jej byt predajú a kúpia jej tam druhý. Nechce o tom ani počuť.
Má veľa žiakov, ktorí z nostalgie či úcte k nej prídu na koláč, pokosia, pomôžu. Kým je všetko v poriadku, pekný príbeh.
Mraky prichádzajú, keď sa jej nalomí zdravie či dom pýta opravu. Hlúpo povedané, no vtedy sa stáva tŕňom v päte. Nemusela by, no ona sa tak rozhodla. To, že toto jej rozhodnutie negatívne zasahuje do životov druhých ľudí ju netrápi.
Nevládzem a prispôsobím sa
On má 80. Ekonóm. Viacročný vdovec.
Je to čiperný pán, za všetko hovorí, že s infarktom si ešte zašiel na Oravu pokosiť trávu a až potom zašiel lekárovi. Ešte pred časom šoféroval a jazdil na bicykli. Miloval svoju záhradku.
Srdiečko ho posledné roky trápi a keďže občas vôbec nepočuje, nezdvíha telefón. Dcéry tým občas vystrašil, šli za ním cez celé mesto v zápchach osobne. Keďže je stále plný života, kúpili mu jednoizbák v rovnakom vchode.
Pomáha dcéram s vnúčatami a chodí do mesta na omše. Našiel si nový zmysel života. Všetci sú spokojní.
Sú to dva príbehy. Rozmýšľam ako je to správne. Rešpektovať právo dožiť vo svojom za každú cenu?