Staroba zn. Stratili sme súkromie

Zostarli. Až natoľko, že nemohli ostať sami.
Mali svoju domácnosť, svoje vžité pravidlá a teraz majú odísť ?

Známa mi rozpovedala jej príbeh.

Pani mala so svojimi synmi úžasný blízky vzťah, žila len pre nich a tak úplne prirodzene striedavo bývala vždy u jedného z nich. Nebola zlá. Nevesty volala zdrobneninou mena, ďakovala, prosila, zaujímala sa. Chovala sa milo, ale mať ju 24 hodín za pätami… Chcelo  to kompromisy a obrovskú trpezlivosť.

Prvá nevesta ju vyhodila

Jedného dňa neveste trpezlivosť došla.  Naviazanosť matky a syna, jej manžela, ju dovádzala do nepríčetnosti. Keď ju nevesta našla ležať v ich spálni pri jej tvrdo spiacom mužovi, zbalila jej veci a povedala, že u nej bývať nebude. Stará pani nechápala prečo- veď sa chcela len zohriať pri synovi, všetkým chcela vždy len dobre.

Druhá nevesta ju ešte trpí

Majetok prepísala na druhého syna a nasťahovala sa natrvalo k nemu.
Nevesta, jeho žena, zostarla. Dávala to len vďaka lexaurinu, poldenným pobytom v záhrade a sem tam to zo seba vypustila na návštevách u sestry.  Ešteže ju má.

Problém?

Najčastejším kameňom úrazu je strata súkromia, rodinné väzby  či zmena fungovania, zásah do zabehaných pravidiel.

Ani dvaja kohúti sa na jednom smetisku neznesú. Čo ešte tak dve gazdiné? Svokrovci či rodičia – každopádne iná generácia, iné zvyky. Kto chce byť pod drobnohľadom, zdieľať kúpeľňu či záchod?

Chceme ich mať blízko, aby sme nestrácali čas  a predsa ďaleko, aby nám ostalo súkromie.  Hoci by to tak bolo najlepšie, nie každý si môže dovoliť zaobstarať starnúcim rodičom samostatné bývanie nablízku.

Riešenie?